Evanjelický kostol a. v., Levoča
Myšlienky reformácie (r. 1517) v krátkej dobe prenikli na Spiš a Levoča sa so všetkými tromi kostolmi postupne pridala k reformácii. Počas protireformácie boli kostoly násilne odobrané (r. 1674) a farári poslaní do vyhnanstva. Snem v Šoproni (r. 1681) dovolil evanjelikom postaviť drevený kostol za hradbami mesta. Prvý artikulárny kostol z r. 1688 stál na neskoršom evanjelickom cintoríne a v r. 1709 vyhorel. V r. 1713 ho nahradil druhý drevený kostol. Tolerančný patent Jozefa II. z r. 1781 umožnil evanjelikom stavať kostoly aj v centre miest. 5.7.1823 zakúpili evanjelici v meste stavebný pozemok a napriek protestom a ťažkostiam postavili jeho základy. Z mnohej finančnej podpory je dobré spomenúť Biblickú spoločnosť, ktorá na stavbu venovala výnos z predaja Biblií vytlačených v Levoči. Posviacka klasicistického kostola sa konala 17. 9. 1837.
Oltárny obraz s rozmermi 500 x 225 cm znázorňuje Krista kráčajúceho po mori, ktorý zachraňuje topiaceho sa Petra. Je zrkadlovou kópiou drážďanského originálu G. H. Richtera, namaľoval ho Jozef Czauczik, levočský maliar a portrétista.
Hlavný viedenský Riegerov organ je z r. 1930. Interiér obohacuje barokový organ z konca 17. storočia z prvého dreveného kostola, z druhého kazateľnica, krstiteľnica, kolekcia trinástich obrazov (Ježiš a apoštoli), železný a barokový kríž a i.
V kostole sa nachádza 1 500 miest na sedenie. Na laviciach sú dodnes viditeľné štítky s menovkami rodín, ktoré v nich pôvodne sedávali. Počet lavíc je dnes znížený, a to kvôli reformačnej knižnici, ktorá je umiestnená na západnom chóre.
Mesto Levoča má bohatú a slávnu históriu. Začala sa písať začiatkom 13. storočia, kedy sa pri pôvodných slovanských osadách, na území dnešnej Levoče, usídlili nemeckí prisťahovalci. Príchod Sasov znamenal pre Spiš značný rozvoj v obchodovaní, remeslách i baníctve. Hlavným mestom Spoločenstva spišských Sasov sa stala práve Levoča. Zásluhou výhodnej polohy, na križovatke starých obchodných ciest a prostredníctvom panovníkmi udelených politických i hospodárskych výsad, došlo k najväčšiemu rozkvetu Levoče v oblasti architektúry, vzdelanosti, kultúry, umenia i remesiel v 15. a 16. storočí. Bola jedným z ústredných centier renesancie a humanizmu. Patrila medzi najvýznamnejšie slobodné kráľovské mesta Uhorska. Jej hospodársku stagnáciu neskôr spôsobili požiare, boje o panovnícky trón, povstania a vojny.
Začiatkom 15. storočia sa Levoča stala členom združenie piatich najvýznamnejších hornouhorských slobodných kráľovských miest (Levoča, Košice, Prešov, Bardejov, Sabinov) s názvom Pentapolitana. V rámci šírenia reformácie prijali mestá Pentapolitany v roku 1549 spoločné evanjelické augsburské vyznanie. Všetky levočské kostoly tak prešli na reformáciu. Počas reformácie, okolo roku 1558, vzniklo v Levoči evanjelické gymnázium, známe v celom Uhorsku. Študijný poriadok, ktorý vypracoval pedagóg Ján Mýlius v roku 1589, urobil z gymnázia najlepšie organizovanú školu v tom období na území Uhorska.
V dobe protireformácie, ktorá začala v 17. storočí boli evanjelikom tieto kostoly násilne odobrané (r. 1674) a ich farári poslaní do vyhnanstva. Až snem v Šoproni, ktorý sa konal v roku 1681 dovolil evanjelikom postaviť drevený kostol za hradbami mesta. Prvý artikulárny kostol z roku 1688 stál na neskoršom evanjelickom cintoríne a v roku 1709 vyhorel. V roku 1713 ho nahradil druhý drevený kostol. V rokoch 1706 – 1710 bol Chrám sv. Jakuba rozdelený medzi evanjelikov a katolíkov. Po tolerančnom patente cisára Jozefa II. z roku 1781 si mohli evanjelici stavať kostoly už aj v centre mesta. V roku 1813 v štvrtú nedeľu po Trojici, po slávnostných službách Božích, ktoré sa konali pri príležitosti stého výročia postavenia druhého dreveného kostola, začali levočskí evanjelici uvažovať o stavbe nového kostola v centre mesta. Reč rektora školy Martina Liedemanna o dejinách cirkevného zboru a dreveného kostola vzbudila veľkú túžbu po novom dôstojnom chráme v meste. Preto v roku 1816 podnikli prvé kroky k tomu, aby sa mohla začať stavba nového kostola. Proti stavbe kostola v meste sa však zdvihla nebezpečná vlna námietok a protestných hlasov. Nastali ťažkosti – bolo treba znovu a znovu žiadať o povolenie stavby kostola v meste. Napokon predsa len pomohla kráľovská rezolúcia, ktorá vyzvala mestský magistrát, aby mesto poskytlo evanjelikom miesto pre stavbu kostola. 17. september 1837 je v dejinách levočského cirkevného zboru vzácnym dátumom. V túto nedeľu v preplnenom chráme, za účasti generálneho dozorcu cirkvi Alexandra Prónaya, vykonal biskup Pavol Jozeffy posviacku novopostaveného chrámu. Biskup vo svojom slávnostnom príhovore poukázal na to, aké mnohé ťažkosti museli prekonávať levočskí evanjelici pri jeho stavbe a ako sa vždy našli spôsoby na ich prekonanie. Do rámca týchto snáh spadá i aktivita Andreja Probstnera ml., ktorý s ďalšími nadšencami vytvoril divadelný krúžok a z peňažných prostriedkov z divadelných predstavení zakúpili jedinečný oltárny obraz Ježiša zachraňujúceho topiaceho sa Petra od maliara Jozefa Czauczika.
V roku 1823 založil profesor Hlaváček pri Evanjelickom lýceu Ústav reči a literatúry česko-slovenskej. V 40-tych rokoch 19. storočia bola Levoča strediskom slovenského národného hnutia štúrovskej generácie. Po odvolaní Ľudovíta Štúra z profesúry na bratislavskom lýceu, prišli jeho študenti študovať na Evanjelické lýceum do Levoče. Pri tejto príležitosti vznikla v roku 1844 revolučná pieseň, neskôr hymna Slovenskej republiky „Nad Tatrou sa blýska“, ktorá sa prvýkrát spievala práve v Levoči. Z levočského prostredia vyšli mnohé známe osobnosti – Ján Francisci Rimavský, Pavol Dobšinský, Ján Chalupka, Janko Matúška a iní.
V 19. storočí obišla Levoču priemyselná revolúcia a novoveké dopravné cesty pre konzervativizmus mešťanov. Do okrajovej pozície sa dostala Levoča hlavne po odklonení pôvodnej trasy pri stavbe Košicko – bohumínskej železnice od Levoče na Spišskú Novú Ves.
Až do konca II. svetovej vojny bol levočský cirkevný zbor trojjazyčný, čomu sa prispôsobili aj Bohoslužby. Ešte po I. svetovej vojne odišli naši cirkevníci maďarskej národnosti, po II. svetovej vojne nemeckej národnosti. Z celého cirkevného zboru zostalo len torzo.
