Drevený artikulárny kostol v Kežmarku a. v., UNESCO

Drevený artikulárny kostol v Kežmarku pochádza z čias náboženskej neslobody protestantov, ktorí si mohli postaviť kostol len na základe povolenia 26. zákonného článku – artikulu, vydaného Šopronským snemom r. 1681. Cisára  donútilo povstanie uhorskej šľachty, ktoré viedol kežmarský rodák a majiteľ miestneho hradu Imrich Thököly. 26. artikul povolil protestantom v Uhorsku stavať kostoly po jednom v každom slobodnom kráľovskom meste – akým bol aj Kežmarok – a po dva v každej župe. Kostoly v mestách sa mohli postaviť len na predmestí –  za mestskými múrmi a na mieste, ktoré presne vyznačila kráľovská komisia. Stavba sa musela postaviť výlučne na náklady evanjelickej cirkvi z najlacnejšieho stavebného materiálu. Takým stavebným materiálom bolo drevo a tým akoby sa predurčilo,

že artikulárne kostoly budú drevené. Hoci sa traduje, že kostoly museli byť len z dreva a nesmeli mať veže, resp. zvonice, 26. artikul nič takéto neuvádza, ba práve naopak, píše sa v ňom o slobodnom používaní zvonov pre všetky vierovyznania. V skutočnosti na osobitné zvonice, resp. na kúpu zvonov protestantské zbory peniaze nemali, pretože im bol už skôr skonfiškovaný všetok majetok. R. 1682 cisárska komisia určila v Kežmarku pomerne potupné miesto na postavenie artikulárneho kostola, a to hneď za mestskou Vyšnou bránou pri kamennom hostinci, postavenom ešte roku 1593. Ku stavbe kežmarského artikulárneho kostola sa však prikročilo až po definitívnej porážke Thökölyho povstania. Zatiaľ nie je známy žiaden dokument, ktorý by určil presný dátum vysvätenia artikulárneho kostola. Z listu kapitána Horného Uhorska grófa Štefana Csákyho sa však dozvedáme, že 24. mája 1687 nariadil Kežmarčanom, aby okamžite začali stavať modlitebňu

na mieste mimo hradieb, kde im to určila cisárska komisia. Nie je známe ani to, ako prvý artikulárny kostol vyzeral – je však pravdepodobné, že už mal dnešný pôdorys a bol prízemný. Kostol sa zasvätil Svätej Trojici. Dodnes sa z prvého kostola zachovali len neskororenesančná  krstiteľnica z roku 1690 a kamenné epitafy z roku 1688.   Prízemná stavba kostola však predstavovala len provizórium a nemohla pojať niekoľko tisíc protestantov z Kežmarku a okolia, ktorí už roku 1688 mali dvoch kňazov – nemeckého a slovenského. Preto sa dvaja kežmarskí mešťania Pavol Vitalis a Ján Michaelides vybrali roku 1688 na sever Európy s poverením vyberať milodary na stavbu dvoch kostolov – zvlášť pre Slovákov, zvlášť pre Nemcov, na stavbu fary a školy. Mešťania navštívili dnešné Poľsko, Východné Prusko, viaceré nemecké kniežatstvá, Sliezsko, Litvu, Lotyšsko, Estónsko, Švédsko i Dánsko a roku 1690 sa vrátili domov. Švédsky panovník Karol XI. a dánsky kráľ Kristián V. povolili osobne vo svojich  krajinách urobiť pre Kežmarok zbierku. Cesty kežmarských vyslancov dokumentuje doteraz zachovaná zberná kniha. Zbierka však nepriniesla veľa – nazbieralo sa iba 792 uhorských zlatých a po odpočítaní výdavkov na cestu bol čistý zisk len 274 uhorských zlatých, čo nestačilo ani na postavenie jedného kostola, nieto ešte na toľké plánované stavby.

K plánovanej prestavbe však nedošlo aj preto, lebo začiatkom 18. storočia vypuklo v Uhorsku ďalšie proticisárske povstanie uhorskej šľachty, ktoré viedol František Rákóczi II., nevlastný syn Imricha Thökölyho. Kežmarok sa pridal na stranu povstalcov. Po ich porážke dal roku 1709 cisársky maršal Heister popraviť na výstrahu troch popredných kežmarských obyvateľov – richtára Jakuba Kraya a senátorov Martina Lányho a Šebastiána Toperczera. V roku 1710 – 1711 nastala morová epidémia, ktorá skosila 3/4 kežmarského obyvateľstva. K prestavbe sa pristúpilo až po upokojení pomerov v krajine v roku 1717. Stavebné, resp. búracie práce sa pod Tatrami nemohli začať skôr ako v apríli a niekedy vtedy sa začala príprava na prestavbu prvého artikulárneho kostola. Keďže bohoslužby sa stále museli konať mimo mesta, náhradné priestory sa počas prestavby našli vo veľkom majere vdovy po Jakubovi Krayovi.

Dňa 1. júna 1717 uzavrela ev. a. v. cirkev v Kežmarku zmluvu s popradským staviteľom Jurajom Müttermannom na 660 uhorských zlatých a na naturálie –  3 sudy piva, 7 lakťov jemného súkna na vyhotovenie celého obleku atď. Zmluva predpisovala staviteľovi vzhľad kostola – mal mať „dostatok okien“, podperné “pekne točené” stĺpy, päť chórov, ba aj modrú farbu klenby  “na spôsob neba”. Ďalšia zmluva sa uzavrela s kežmarským drevorezbárom Jánom Lerchom, ktorý so svojou dielňou urobil prakticky všetky rezbárske práce v kostole. Za zodpovedných stavbyvedúcich boli určení vážení mešťania – senátori Kristián Rochlitz, Daniel Cornides a Ján Toppertzer.  Celkové náklady na výstavbu celého kostola sa odhadovali až na 5000 zlatých. Kežmarská evanjelická cirkev nebola bohatá a zo zbierky po severských krajinách ostalo málo peňazí, ale  v meste a na okolí žili bohatšie rodiny a jednotlivci. Tak napr. väčšinu dreva na stavbu poskytol barón Imrich Lužinský z Lendaku a na zariadení interiéru sa podieľali majetné miestne evanjelické rodiny. Stavebné práce mali neuveriteľne rýchle tempo, a preto sme presvedčení a potvrdzujú to aj dobové pramene, že šlo výlučne o rekonštrukciu prvého kostola, a nie o jeho prestavbu

„od základov“. No nie je vylúčené ani to, že ju časovo – ako aj inde v Uhorsku –  obmedzila vrchnosť. Kostol bol vysvätený už dňa 15. augusta 1717 – teda v 12. nedeľu po sv. Trojici – a sv. Trojici  bol opäť aj zasvätený. Vysviacka sa konala v reči nemeckej a slovenskej.  Nie je isté, aká sakrálna stavba sa stala prototypom stavby nielen nového dreveného barokového kostola v Kežmarku, ale aj iných kostolov tohto druhu na území Slovenska. Podľa jedného názoru je to zrubový kostol v Amsterdame na Noorder Kerku, ktorý mal pôdorys rovnoramenného gréckeho kríža – tento typ kostola sa rozšíril do Nemecka a škandinávskych štátov, odtiaľ  do Sliezska a do Uhorska. V centre tohoto kostola bol oltár, kazateľnica a krstiteľnica, okolo ktorých boli lavice prízemia i jednotlivé chóry, aby sa na pomerne malom mieste mohlo zhromaždiť  čo najväčšie množstvo veriacich. Podľa ďalšieho názoru  má svoj vzor v tzv. Friedenskirche v sliezskej Swidnici a podľa tretieho názoru ide o priamy vplyv severských – švédskych a nórskych stavieb. Kežmarský artikulárny kostol má podobne ako spomínané typy kostolov pôdorys rovnoramenného gréckeho kríža, v jeho ramenách je zaklenutý širokou valenou klenbou. Klenba spočíva na štyroch točených nosných stĺpoch a na obvodových múroch kostola. Aby sa jej nosná plocha zosilnila, boli do rohov kostola vložené malé prístavby. Ďalšou oporou bolo šesť chórov – na ne a na prízemie sa pomestilo celkove až 1 541 sediacich osôb.

Osvetlenie kostola zaisťuje 15 okrúhlych vitrážových okien (podľa tradície pomáhali kostol stavať švédski námorníci, a preto sú údajne okná okrúhle), 6 šesťdielnych okien taktiež s vitrážami a jedno štvorcové okno. Pôvodné vitráže mali tvar šesť a osemuholníkov, obsahovali leptané tabule s náboženskými výjavmi a donačnými nápismi z 18. stor. – najstaršie boli z r. 1717 (vybrali sa pri poslednej generálnej oprave v. 1991 – 1996 a už sa nenašli).  Stavba bola pôvodne bez murovaných základov, základy predstavovali  trámy z tisového dreva, ktoré sa pri poslednej oprave nahradili betónovými tehlami. Rozmery stavby: dĺžka 34,68 m, šírka 30,31 m a výška 20,60 m. Stavba je zrubová z trámov červeného smreku. Pri jej stavbe sa nepoužil žiadny kovový materiál, ale výlučne drevený  (klince, kliny, skoby) – a to buď z praktických dôvodov (hrdzavenie) alebo hádam aj duchovných príčin – predstava ukrižovania.

Fasáda kostola bola z hlinenej mazanice, odľahčenej plevami, upevnenej na kolíkoch, ktoré boli vložené do nej i do trámov. Mazanica bola prekrytá vápennou maľbou a vybielená vápenným náterom. Pri poslednej oprave kostola zistil architektonický výskum zvyšky ornamentálnej bielej geometrickej výzdoby, ktorá sa rekonštruovala (je zaujímavé, že na žiadnej starej rytine sa táto výzdoba nezobrazovala). Pri obnove hlinených omietok počas poslednej generálnej opravy sa použili staré technológie vrátane ručného nahadzovania na zrub, kde napr. kvôli priľnutiu hliny bolo nabitých 35 000 dubových kolíkov.  Vysoká sedlová krížová šindľová strecha kostola je členená štítmi s podlomenicou, čím pripomína strechy na spôsob starých spišských domov, aké sa dodnes v Kežmarku zachovali. Kostol mal na streche aj malú vežu s kovovým krížom, ktorá však bola nahradená pri rekonštrukcii roku 1798 inou vežičkou, no aj tá  sa zo statických dôvodov roku 1893 musela zbúrať.

Okolo kostola bol postavený aj ochranný obvodový múr  – vidieť ho ešte aj na starých rytinách – žiaľ, kvôli dezolátnemu stavu musel byť roku 1900 zbúraný. Z podobných dôvodov sa začiatkom

70. rokov 20. storočia zbúrali aj nepôvodné drevené predsiene pred všetkými troma vstupmi

do kostola. Nad vstupmi sa ešte v tom období nachádzali fragmenty latinských mravoučných nápisov, ktoré sa však po zbúraní predsiení vplyvom poveternostných podmienok rýchlo zničili a už ich nebolo možné rekonštruovať.
Kým zvonka vyzerá kostol ako nejaká obrovská hospodárska budova, jeho barokový interiér zaujme každého svojím priestorom a krásou a nemožno sa diviť, že je považovaný za najkrajší spomedzi posledných piatich zachovaných kostolov svojho druhu na území Slovenska. Stropná maľba, ktorá predstavuje modré nebo, oblaky, dvanástich apoštolov, štyroch evanjelistov a nad oltárom obraz sv. Trojice, začala vznikať r. 1717 a tvorila sa celé desaťročia. Pripisuje sa neznámemu levočskému maliarovi Mayerovi, avšak jeho meno v neskoršom popise kostola, ktorý vyhotovil rektor kežmarskej evanjelickej školy Juraj Bohuš v. 1717 – 1722, je prečiarknuté a dopísané Kramer. Je možné, že došlo ku skomolenine mena a maliarom bol skutočne Gottlieb Kramer z Levoče, lebo sú doklady o tom, že v práci pokračoval jeho syn Ján (Jonáš) Gottlieb Kramer.

Pôvodná dlažba kostola bola z udupanej hliny –  pri poslednej oprave kostola sa v nej našlo niekoľko sto rôznych mincí najnižšej hodnoty z Uhorska, Rakúska, Čiech, Litvy, Lotyšska, Sliezska, Ruska atď., datovaných od 15. po 20. stor. –  je to „obetný dar“ kežmarských remeselníkov a obchodníkov pred odchodom na dlhšie cesty alebo “stratené” mince obchodníkov, využívajúcich  známu obchodnú cestu z juhu na sever Európy, ktorá šla aj cez Kežmarok. Neskôr hlinenú podlahu prekryli drevené dosky a postupom času ju „vydláždili“ náhrobné kamenné epitafy zo 17. – 19. stor. – najstaršie sú z roku 1688. Posledná oprava “vydláždila” podlahu pod lavicami kamennými kockami.

Drevený kostol bol v minulosti viackrát opravovaný. Od roku 1892 bol zaradený medzi pamiatky, chránené štátom. Menšie opravy za Rakúska – Uhorska, I. a II. Československej republiky mu však neveľmi pomohli. Preto cirkev dala kostol roku 1967 do správy Múzea v Kežmarku  s podmienkou, že ho štát opraví. Nestalo sa tak napriek tomu, že kostol bol uznesením vlády Slovenskej socialistickej republiky č. 54 zo dňa 15. marca 1985 podľa § 3 zákona SNR č. 7/1958 Zb. SNR o kultúrnych pamiatkach vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku. Roku 1991 bol kostol vrátený cirkvi a vďaka zmenenému režimu začala cirkev sama kostol opravovať – zrekonštruovala sa zrubová a krovová časť, obnovili hlinené omietky, reštauroval sa oltár, kazateľnica, patronátna lavica, krstiteľnica, organ i lavice. Na opravu, ktorá stála do 15 miliónov, prispel najväčšou mierou Fond Pro Slovakia, Ministerstvo kultúry SR, vysokou sumou prispeli aj bývalí obyvatelia Spiša, dnes žijúci v Nemecku, Rakúsku i USA; financie dali aj Ministerstvo zahraničných vecí SRN, mesto Kežmarok, evanjelickí veriaci, ba aj kežmarská rímskokatolícka cirkev. V súčasnosti sa po niekoľkoročnom snažení podarilo kostol zapísať do zoznamu pamiatok UNESCO pre zachovanie svetového dedičstva, a to 7. 7. 2008.