Sabinov

Sabinov okresné mesto ležiace v Prešovskom kraji.

V meste je dominantou gotický chrám sv. Jána Krstiteľa. Prvá písomná zmienka o tomto meste na brehu Torysy pochádza z roku 1248. V polovici 12. storočia sa tu usadili nemeckí kolonisti. Spolu s Prešovom získalo toto mesto v roku 1299 mestské výsady. Postavenie mesta navonok zdôrazňovali hradby pochádzajúce z 15. a 16. storočia, z ktorých sa dodnes zachoval súvislý pás. Celková dĺžka hradieb bola 1,4 km, boli 7 m vysoké, 2 m hrubé so strieľňami, s ochodzami, 9 vežami a 16 baštami. Niektoré veže sa zachovali, z ďalších sú torzá, bášt zostalo 6 a takmer 500 m hradobného múra. V rokoch 2021 a 2022 prebehla jeho rozsiahla rekonštrukcia.  V 19. storočí boli vybudované menšie podniky, ale Sabinov naďalej ostal mestom poľnohospodárstva a remeselníctva. Po roku 1960 boli vybudované strojárske a drevárske závody. Mesto sa zväčšilo výstavbou bytov, zmodernizovala sa časť staršej zástavby. V polovici 80. rokov 20. storočia sa obec Orkucany stala mestskou časťou Sabinova.

Leží v údolí Torysy, na pomedzí pohorí Čergova a Bachurne. Vedie ním cesta I/68 z Prešova do Starej Ľubovne, ako aj železničná trať Prešov – Plaveč. Sabinov je vzdialený 17 km severozápadne od Prešova, 12 km juhovýchodne od Lipian a 45 km od rovnakým smerom ležiacej Starej Ľubovne, Bardejov je vzdialený 49 km severovýchodne a Levoča 51 km západne.

Prvá písomná zmienka o Sabinove, ako o v tom čase už značne rozvinutej kráľovskej obci, je z roku 1248. Jej obyvatelia sa zaoberali prevažne roľníctvom, až neskôr sa začala rozvíjať remeselná výroba. Významným medzníkom v jeho ďalšom vývoji bol 28. január 1299, kedy mu uhorský kráľ Ondrej III. udelil spolu s Prešovom a Veľkým Šarišom spišské práva – právo voliť richtára a farára, právo súdu, lovu a rybolovu, oslobodenie od daní, mýta, cla a vojenskej služby. Od toho dňa sa mení právne postavenie Sabinova, ktorý sa stáva mestom. V roku 1405 bol Sabinov povýšený na slobodné kráľovské mesto, čo mu prinieslo rad ďalších privilégií. Rozvíjajú sa remeslá a dochádza k značnému rozkvetu obchodu. Koncom 15. storočia sa stal Sabinov členom Pentopolitany – združenia piatich východoslovenských miest, ku ktorému patrili ešte Košice, Prešov, Bardejov a Levoča. Sabinov mal čisto slovenské obyvateľstvo do polovice 13. storočia, kedy sa tu usadili nemeckí prisťahovalci. O početnosti nových usadlíkov svedčia údaje zo 14. – 16. storočia, kedy mali obe národnosti vlastné protestantské kostoly a kazateľov.

Stavebný rozvoj Sabinova s typickým stredovekým šošovkovitým námestím sa začal prestavbou pôvodne roľníckej osady. Najstaršie zachované stavby pochádzajú z konca 14. storočia, najvýznamnejšou a súčasne najstaršou architektonickou pamiatkou je gotický kostol zasvätený sv. Jánovi Krstiteľovi. Pôvodný kostol v roku 1461 úplne vyhorel, požiar roztavil aj zvony. V rokoch 1484 – 1518 bol kostol neskorogotický prestavaný. Vnútorná výzdoba kostola je gotická, renesančná a baroková. Najcennejší je hlavný oltár, ktorého originál sa nachádza v národnom múzeu v Budapešti a pochádza z dielne majstra Pavla z Levoče. Kostol bol niekoľkokrát poškodený požiarom. Posledné väčšie úpravy boli urobené v rokoch 1938 – 1939, v 70. rokoch bol rekonštruovaný hlavný oltár. V roku 1992 bola vykonaná celková vonkajšia rekonštrukcia. Zvonica pri kostole patriaca do tzv. východoslovenskej renesancie bola dokončená v roku 1657, zvon pochádza z roku 1470. Ďalšou stavebnou dominantou historického jadra mesta je bývalé lýceum, postavené v renesančnom slohu v roku 1530, v 18. storočí prestavané. Stavebnú panorámu Sabinova dopĺňajú aj gréckokatolícky, dva evanjelické kostoly a pravoslávny chrám, postavené na okrajoch historického jadra.

V období reformácie bol Sabinov známy svojím školstvom, viacerí vynikajúci učitelia tu uplatňovali najmodernejšie spôsoby výuky. Od októbra 1740 existovalo v Sabinove piaristické gymnázium, ktoré v roku 1784 presídlilo do vlastnej budovy, dnešného múzea. V rokoch 1867 – 1877 žil v meste u svojho brata významný štúrovec Bohuš Nosák-Nezabudov, pôsobil tu tiež pokrokový učiteľ Samuel Fábry a slovenský básnik Ján Cuker. V období po I. svetovej vojne tu žili a tvorili výtvarní umelci Bandy Cirbus a Ernest Stenhura, ako aj spisovateľka Jolana Cirbusová a Anton Prídavok. Neskôr v meste vznikli rôzne kultúrne krúžky a organizácie. V rokoch 1922 – 1924 tu úspešne pracoval divadelný krúžok Palárik pod vedením Janka Borodáča, ktorý pôsobil v Sabinove ako učiteľ.

Obdobie 16.-18. storočia bolo v znamení rozkvetu, neskôr hospodárskeho úpadku mesta. V 19. storočí bol Sabinov malým provinčným mestom so slabo rozvinutou priemyselnou výrobou. V roku 1919 bolo mesto na krátko okupované vojskami Maďarskej republiky rád.[5] Aj v rokoch I. ČSR hospodársky vývoj naďalej zaostával a z väčších podnikov tu pracovala píla, garbiareň a konzerváreň. Obyvateľstvo sa zaoberalo zväčša poľnohospodárstvom, ktoré bolo na nízkej úrovni. Život mesta, podobne ako celej Európy, bol v prvej polovici 20. storočia poznačený svetovou hospodárskou krízou, ktorá vyústila do druhej svetovej vojny. Jej útrapy tvrdo dopadli aj na Sabinovčanov. Väčšina židovských obyvateľov, ktorých bolo v tom čase v Sabinove veľa, bola odvlečená do koncentračných táborov, z ktorých sa len málokto vrátil. Sabinov bol oslobodený 21. januára 1945 rýchlym postupom vojsk Červenej armády smerom od Dukly cez Prešov a Bardejov na západ.