Farský kostol sv. Mikuláša, Stará Ľubovňa

Námestie svätého Mikuláša, 064 01 Stará Ľubovňa
N 49.302486536473516 E 20.689830652204797

Dominantou a historicky najzaujímavejšou stavbou v Starej Ľubovni je bezpochyby kostol sv. Mikuláša v centre staroľubovnianskeho námestia. Svojimi viacerými prestavbami a vnútorným vybavením sa zaraďuje medzi najvzácnejšie a turisticky najatraktívnejšie budovy v meste.

V roku 2021 a 2022 kostol  prešiel komplexnou rekonštrukciou a 17. 11. 2022  bol emeritným biskupom Andrejom Imrichom znovu – posvätený. 

Z histórie… 

Ako o vzniku mesta, tak aj o vzniku kostola koluje viacero rôznych teórií a dohadov. Z väčšej časti sa opierajú o údaje z farskej kroniky, podľa ktorej vraj obec aj s farou a kostolom mala roku 1112 vyhorieť. Ďalšia z týchto správ sa opiera o nápis na krstiteľnici v kostole, ktorý by mal pochádzať z roku 1222 a podľa toho by mal už kostol vtedy údajne existovať. Podľa toho istého zdroja mal byť postavený Nikolajom Comesom, dedičom Ľubovne a prvým farárom bol kňaz menom Vigandus, syn zakladateľa. Tento kostol mal byť drevený a mal zaniknúť pri tatárskom vpáde. K týmto údajom treba podotknúť, že v neskoršej, aj cirkevnej spisbe sa údaj o roku 1112 nevyskytuje a zdá sa nám preto málo pravdepodobné, žeby autori neskorších prác opomenuli takýto závažný údaj z farskej kroniky, pokiaľ by existoval. Ku krstiteľnici snáď treba dodať, že väčšina autorov ju považuje za neskorogotickú, zo začiatku 16. storočia. Čo teda spochybňuje pravdivosť tohto údaju, i keď ho nevyvracia. Hlavne čo sa týka jeho možného zániku za tatárskeho vpádu, i keď v tomto prípade by bolo vhodnejšie uvažovať o roku 1288, ako o plienení v roku 1241.

Za dôveryhodné môžeme považovať potom tvrdenie, že terajší farský kostol pochádza z obdobia okolo roku 1280, o čom nás presviedčajú ťažké profilované rímsy v nábehu lomeného, víťazného oblúka, ktoré sú datované k roku 1280. To by mohlo zodpovedať aj vyššie naznačenej možnosti o zániku staršieho kostola, ku ktorej nám však chýba historické opodstatnenie.

Tento kostol bol neskoršie upravovaný. V druhej pol. 17. storočia prešiel veľkou prestavbou, ktorá zmenila pôvodnú jednoloďovú gotickú stavbu na trojloďovú. Koncom 18. storočia upravili fasádu kostola klasicisticky a koncom 19. storočia ju prispôsobili vtedajšiemu historizujúcemu vkusu. Prestavaná veža na západnej strane dostala v prvej tretine 19. storočia pavlač so železným empírovým zábradlím. Na severnej a južnej strane sú oporné piliere, na ktorých sú zamurované mramorové epitafy.

 Stará Ľubovňa, podobne ako Podolínec, mala veľmi spletité a pohnuté dejiny svojej farnosti, v ktorých sa odrážal boj o politický a hospodársky vplyv na severe Spiša, neskôr to bolo obdobie poľského zálohu a počas neho priebeh reformácie a protireformácie.

Historický spor o farnosti severného Spiša nám dokladá spomínaná listina pápeža Gregora IX. z roku 1235, ktorou sa nariaďuje vyriešiť sťažnosti krakovského biskupa na spišského prepošta a ostrihomského arcibiskupa, ktorí mali nezákonne získať desiatky z kostola Panny Márie v Podolínci. Z tejto listiny vyplýva fakt, že tieto farnosti patrili do cirkevnej správy uhorského štátu, ale vidíme tu snahu o presunutie vplyvu z Uhorska na vplyv poľský. Že tento spor nebol ukončený, vyplýva z nariadenia pápeža Inocenta IV. z roku 1247 opätovne riešiť túto záležitosť. Tento problém sa ťahal niekoľko desaťročí a snáď definitívne sa vyriešil v roku 1346 za pápeža Klimenta VI., odkedy už nemáme zmienku o tom, že by proces, či skúmanie nárokov nad spomínaným územím pokračovalo.

Jedinečnú príležitosť uplatňovať staré nároky získal krakovský biskup, pravda, ak by mal na ne zákonný podklad, po roku 1412, kedy sa časť tohto územia dostala do po poľského zálohu. Aj vtedy však spišskí prepošti riadne poberali sídelný poplatok a svoje práva dokázali aj náležite brániť. V prvej polovici 15. storočia prenikli na Spiš husiti a neskôr sa tu usadili bratríci. Títo so sebou niesli novú vieru. Avšak ich ciele boli iné, ako šírenie nového učenia a aj keď nemôžeme vylúčiť ich vplyv na miestne obyvateľstvo, dá sa povedať, že k väčšiemu šíreniu ich viery na Spiši nedošlo. Z toho môžeme vyvodiť, že aj v ľubovnianskej farnosti nemohli vplývať na náboženské pomery vo väčšej miere. Vylučujú to všeobecné pomery spišského prepošstva, do ktorého Stará Ľubovňa patrila. Svetská vrchnosť slobodného mesta, ktoré patrilo katolíckemu uhorskému panovníkovi a v rámci zálohu, podliehala poľskému starostovi, ktorý bol tiež katolíkom.

    Oveľa zložitejšie pomery nastali po vzniku protestantizmu. Dá sa predpokladať, že farnosť prešla na novú vieru niekedy v 70. rokoch 16. storočia, v dobe, keď bol starostom Mikuláš Macejowský (1562-1574), horlivý prívrženec protestantizmu. Neskôr jeho syn Ján na spišskej evanjelickej synode, ktorá zasadala pod jeho protektorátom, zakázal katolícke bohoslužby vo všetkých zálohovaných mestách. Katolíkom nezostal ani jeden kostol, všetky zaujali protestanti. K podstatnej zmene došlo v roku I594, kedy sa ľubovniansky hrad dostal do držby rodiny Ľubomírskych, ktorí boli prísne katolíckou rodinou. Tí začali presadzovať, aby bol v Starej Ľubovni katolícky kňaz a dá sa predpokladať, že začiatkom 17. storočia prešiel tunajší kostol opäť do katolíckych rúk. No nezaobišlo sa to bez odporu miestnych občanov. Hovorí o tom listina kráľa Žigmunda z roku 1603. Avšak v širšom okolí pretrvávali myšlienky protestantizmu naďalej. Dôležitú úlohu pri rekatolizácii severného Spiša zohral kláštor v Podolínci. Rozhodný obrat nastal až po odhalení Vesselényiho sprisahania v roku 1672. Vesselényi bol totiž evanjelik. Odvtedy začína preberanie kostolov z rúk protestantov. Dá sa povedať, že v tejto dobe bolo už obyvateľstvo mesta z väčšej časti katolícke a tak sa zdá, že prechod späť na katolícku vieru tu prebiehal pokojnejšie, ako v mestách, kde k tomu prechodu došlo naraz. Opätovné vykonávanie protestantských bohoslužieb začalo v súkromných domoch za Jána III. Sobieskeho, ktorý nariadil miernejší postup ohľadom, protestantov, ktorý sa neskôr opäť pritvrdil.

    Náboženské konfesionálne spory utíchli po satmárskom mieri a po vrátení spišských miest Uhorsku v roku 1772, založením spišskej diecézy v roku 1776 a pričlenením Starej Ľubovne do spišského biskupstva sa vyjasnila aj cirkevná patričnosť tohto územia.

Z kultúrno-historických pamiatok kostola sa dá spomenúť:

Hlavný oltár sv. Mikuláša – barokový oltár z druhej polovice 18. storočia. V strede je umiestnená olejomaľba na plátne – sv. Mikuláš. Po stranách sú plastiky sv. Štefana a sv. Vavrinca a nad ambitovými dverami plastiky sv. Augustína a sv. Gregora. V nadstavci je umiestnené božie oko a dve plastiky orodujúcich anjelov. Oltár je doplnený bohatou ornamentikou z akantov, palmiet, roziet a rokajov. Na dvierkach bohostánku je plastika Krista.

Bočný oltár Panny Márie Karmelskej – barokový oltár z druhej polovice 18. storočia. V strede je reliéf P. Márie Škapuliarskej s Ježiškom na rukách z 19. storočia v profilovanom ráme. V strede nadstavca je obraz P. Márie Karmelskej – olejomaľba na plátne. Po stranách sú plastiky sv. Dominika a sv. Karola Boromejského. Antependium je potiahnuté kožou, zdobené pestrými kvetmi z prvej tretiny 18. storočia.

Bočný oltár Sedembolestnej Panny Márie – Piety – barokový oltár z doby okolo roku 1720. V strede je umiestnená plastika Piety, ktorá je barokovou variantou Piety z Lendaku, prípadne jej derivátov v Spišskom Štvrtku či v bývalom múzeu na Spišskej kapitule. Okolo sú v bohatej ornamentálnej výzdobe eliptické medailóny .s reliéfmi z umučenia Krista. Vo vrchole je umiestnená plastika Vzkrieseného Krista. Nad Pietou je malý erb rodiny Lubomírskych. V predele je plastika Kristus v hrobe. Na antependiu je maľba na koži, v strede s kartušou.

Bočný oltár sv. Kríža – neskororenesančný oltár zo začiatku 17. storočia. V strede je veľký krucifix pred krajinárskym reliéfom mesta a hradu inšpirovaný gotickým rezbárskym umením a kľačiaca postava Márie Magdalény. V nikách barokové plastiky sv. Ignáca a sv. Ondreja. V strede nadstavca je reliéfna scéna Obetovanie Izáka zo zač. 18. storočia a po stranách plastiky sv. Barbory a sv. Heleny. V spodnej časti nadstavca je reliéfna postava Boha Otca, vo vrchole gotická plastika Krista z prvej tretiny 16. storočia. Na zníženej predele sú reliéfy sv. Petra a sv. Hieronyma, Anjel pri hrobe a Tri ženy pri hrobe z 19. storočia. V nike menzy je plastika Kristus v hrobe z 19. storočia a nad menzou hlava Krista.

Bočný oltár sv. Anny Metercie – barokový oltár zo zač. 18. storočia. Uprostred je reliéf sv. Anny s Pannou Máriou a malým Ježiškom v bohatom profilovanom ráme. Po stranách sú plastiky sv. Joachima a sv. Jozefa. V nadstavci je reliéf Adam a Eva a vo vrchole plastika Kristus zmŕtvychvstalý, ktorá pochádza z prvej pol. 16. storočia. Na preklade sú dve postavy kľačiacich anjelov.

Bočný oltár sv. Rodiny – barokový oltár z prvej pol. 18. storočia. V strede je umiestnený obraz sv. Rodiny s dvoma plastikami anjelov po stranách. Na bokoch sú plastiky sv. Floriána a neznámy svätec v brnení. V strede nadstavca je plastika sv. Michala Archanjela s dvoma anjelmi po stranách. Vo vrchole je sekundárne umiestnená vrcholnogotická socha Madony z čias okolo roku 1360, známa ako Madona z Ľubovne.

Bočný oltár sv. Antona – barokový oltár z obdobia okolo roku 1730. Uprostred je obraz sv. Antona zo začiatku 20. storočia. Po stranách sú plastiky sv. Cecílie a sv. Uršule. V strede nadstavca je kartuša s postavou sv. Františka, vo vrchole plastika sv. Ladislava a na hlaviciach dve postavy kľačiacich anjelov z 19. storočia.

Plastika Kristus na kríži – neskorogotická, polychrómová drevorezba z druhej pol. 16. storočia, zavesená nad triumfálnym oblúkom. Okolo neho mladšia svätožiara. Podľa legendy údajne korpus vyplavila voda pri povodni.

Reliéf Zasnúbenie Panny Márie – pochádza z roku 1929 od Henrika Pereza zo Sevily, drevorezba eliptického tvaru, v hrubom ráme. V centrálne komponovanej scéne je veľkňaz zasnubujúci Pannu Máriu a sv. Jozefa.

Krstiteľnica – neskorogotická zo začiatku 16. storočia, kamenná. Na osembokom podstavci s kužeľovitým driekom je široká kalichovitá kupa, na ktorej sú plastické rastliny v tvare suchých vetiev.

Kazateľnica – rokoková, z druhej pol. 18. storočia Výzdobu tvoria sediace alegorické postavy s emblémom viery, nádeje a lásky. Zvuková strieška má podstavec, na ktorom je postava symbolizujúca Múdrosť s anjelmi.  

 

Webová stránka bola vytvorená v spolupráci s Unceasing Solutions s.r.o.